Granit
Granit (žula) sa v praxi často používa v širšom zmysle na označení všetkých hlbinných kremenno-živcových hornín, správne by sa však tieto horniny mali označovať granitoidy, resp. granitoidné či granitické horniny. V kamenárskej praxi sú týmto termínom označené viaceré magmatické a metamorfované horniny.
Názov pochádza z latinského slova grannum, čo znamená zrno, tedy termín používaný na označení zrnitých, kryštalických hornín. V literatúre ho po prvýkrát použil A. Cesalpinus v roce 1596. Granit
vyvreté horniny.
Vzorka špecializovaného granitu S-typu z oblasti sedla Súľova vo Volovských vrchoch.
Názov pochádza z latinského slova grannum, čo znamená zrno, tedy termín používaný na označení zrnitých, kryštalických hornín. V literatúre ho po prvýkrát použil A. Cesalpinus v roce 1596.
Hlavné minerály kremeň, plagioklas, ortoklas, biotit, muskovit
Akcesórie titanit, zirkón, monazit, magnetit, turmalín, apatit
Vlastnosti
Textúra - zrnitá
Farba - biela, sivá, ružovkastá
Hustota 2,60 – 2,85[1] kg/dm3
Původ a vznik
Granit je hlbinná vyvretá hornina. Je ním tvorená větší časť kontinentálnej kůry, hrúbka granitovej vrstvy je od 1,5 až do 50 km. Způsob výstupu a umiestnenia velkých objemov granitu do vrchných častí kontinentálnej kůry je dodnes predmetom diskusií geológov. Procesy vzniku granitoidnej magmy, ktoré prebiehajú vo velkých hlúbkach, nie je možné sledovať, v důsledku extrémnych teplotno-tlakových podmienok ako aj faktoru času ich tuhnutia, ktoré může trvať milióny rokov. Všeobecne sa usudzuje, že granitoidná magma tuhne v hlúbkach okolo 10 – 20 km, príliš hlboko na to aby boli tieto procesy prístupné pozorovaniam vedcov. Medzi odborníkmi dlho prebiehal spor, či granitoidy vznikajú štiepením bázickej magmy z hlubších častí kůry a plášťa, alebo na ich vznik má vplyv i extrémna metamorfóza a anatexia, pri ktorej dochádza až k taveniu existujúcich granulitov, prípadne amfibolitov a rúl. Významným faktom je i to, že chemické zloženie žúl a na povrchu najčastejších hornín – ílov, drôb, fylitov, svorov a rúl je takmer totožné. Pri laboratórnych pokusoch bolo preukázané, že pri teplote 650 – 800 °C a tlaku okolo 200 MPa, sa začínajú taviť a meniť na horninu podobnú žule. Prechodnou horninou v tomto rade sú migmatity.
Granit alebo žula je felzická hlbinná vyvretá hornina, ktorej podstatnými minerálnymi súčasťami sú draselný živec, plagioklas, kremeň a biotit. Súhrnný názov pre granit a jemu podobné horniny (granodiorit a kremitý diorit) je granitoid. Granitoidy od seba nemožno bez znalosti minerálneho zloženia volným okom presne odlíšiť.
.jpg)
Napriek tomu, že sa na povrchu může vyskytovať pomerne často, komerčne využívaný na sochárske alebo obkladové kamenárske účely nemůže byť vždy. Granit totiž býva často narušený, hlavne popraskaný v důsledku tektonických procesov, čo má za následok, že sa drobí a je nemožné z neho v kameňolome vylomiť větší celistvý blok. Pre svoju odolnost sa granit využíva ako stavebný kameň, obkladový a dekoračný kameň (větší bloky ako základy stavieb, menšie úlomky ako štrk).